O Horách a sedlách. (Geopoetické rozvažovanie.)

Autor: Dušan Kočický | 15.4.2009 o 19:30 | Karma článku: 2,28 | Prečítané:  421x

Stúpam, a zapieram sa do hory. Hora sa ma postupne zmocňuje. Narastá vo mne ten zvláštny, nepolapiteľný pocit, ktorý ma na horách vždy priťahoval. Niekedy dokonca ako by sa mi zazdalo, že cítim ako krokmi narastá moja potenciálna energia. Podo mnou ostáva svet – podhorie a pod ním podsvetie.

Približujem sa a vzďaľujem. Odstupujem od sveta, od krajiny za mnou, ako sa v galérii odstupuje od obrazu, až kým nevystúpim na hrebeň horskej reťaze, až kým sa predo mnou nerozostrie protiľahlá nová krajina. To je to miesto čo ma magicky priťahuje, núti vystupovať a zotrvať – najkrajnejšie miesto kraja. Okraj – línia ktorá štiepy svety. Tu nie som nikde. Tu nie je ani Liptov ani Horehron, ani Maďarsko ani Poľsko, ani Stredomorie ani Balt, ani Nebo ani Zem.

Sedím na rozhraní a pozorujem topológiu krajiny. Snažím sa čítať príčiny jej tvarov. Pozerám dole na miesto kde horský hrebeň prerušuje sedlo. Miesto kam sa dá zostúpiť z hrebeňa a zároveň vystúpiť z doliny – križovatka mimobežných ciest. V nejakej kozmologickej knihe som čítal, že sedlo je popri rovine a sfére jedna z geometrických možností vesmíru. Celkom zaujímavá paralela: Sedlo ako prirodzený bod – singularita krajiny. Mohutné sedlá s diaľkovými cestami. Ventily vyrovnávajúce rozdielny tlak medzi krajmi, dýzy zrýchľujúce prúdenie. Miesta so zvláštnym pátosom, s mohylami, hraničnými kameňmi, modlitebnými vlajkami, parkoviskami a motorestmi. Alebo nepriestupné, pusté sedlá – trhliny v bariére cez ktoré preniká len vietor, hmla a ojedinelé náhodné tvory.

Sledujem ako krajina podo mnou preniká dolinou až do sedla a prelieva sa na druhú stranu, zmiešava sa s protiľahlou, rozptyľuje sa v nej a mizne, nahradená novými vzormi, ornamentmi, vôňami a zvukmi. Užívam si pocity zasvätenca, ktorý môže postrehnúť aj celkom jemné odlišnosti v atmosfére krajiny. Uvažujem aká je perspektíva vodiča kamiónu niekde z rušného Stredomorského prístavu, keď sa šplhá so svojím nákladom k Donovalom. Nemôže postrehnúť tieto jemné odtiene v ráze krajov a kotlín, možno len podvedome cíti nepokoj z toho, ako sa tu prejavy civilizácie postupne zrieďujú a nebadane vytrácajú. Žije akoby v inej mierke. V tejto mierke sa celá táto krajina môže javiť ako hora, ako bariéra, nejaký Veľký les (Silvus magna). Alebo možno skôr prechod, priesmyk medzi svetmi. Medzisvet, medzikraj, ktorý pre prechádzajúceho nemá ani meno. Nehostinná, neúprosná, zasnežená prekážka na ceste z Budapešti do Krakova.

Žiť v pomedznej krajine. Bolo by možné z toho čerpať útechu? Z výsady byť tak trochu mimo?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovensko neuspelo v boji o sídlo Európskej liekovej agentúry

Bratislava nezískala sídlo EMA, bola na štvrtej nepostupovej pozícii.

KOMENTÁRE

Fico útokom na Kisku škodí hlavne sebe

Všetky pokusy o priamu konfrontáciu sa doteraz vždy skončili porážkou Fica.


Už ste čítali?